Staré Mesto (Altstadt), po roku 1948 Údolie slnka. Staré banské diela sa tu tiahnu v dĺžke niekoľko sto metrov a až do nadmorskej výšky 500 m. Začiatky banského podnikania a ryžovania siahajú do začiatku 14. storočia a súvisia s nemeckou kolonizáciou malokarpatskej oblasti po tatárskom vpáde v 13. storočí, no pravdepodobne sú i staršie. Už jestvujúce zlaté bane v pezinskom chotári dostal do vlastníctva rod pezinských grófov v roku 1339. Kráľ Karol Róbert I. (1301- 1342) povolil pezinským grófom Šebušovi a Petrovi ťažiť, ryžovať a spracúvať drahé kovy na všetkých ich majetkoch. V tom čase boli už bane v prevádzke, pretože, kráľ im stanovil podmienky, ako už pred tým magistrovi Móricovi. Pre seba žiadal ročnú urburu. Banské privilégia pezinským grófom obnovil 1. júna 1365 kráľ Ľudovít I. Ten istý kráľ, v snahe rozšíriť ťažbu zlata v pezinských horách (nad Sumbergom), ponechal v lete 1369 grófovi Jánovi aj urburu, s tým, aby jej výťažok venoval na zveľadenie počtu obyvateľov Sumbergu. Tu sa ozrejmuje, že Sumberg bol najmä baníckou kolóniou. V roku 1543 vymrel významný rod zo Svätého Jura a Pezinka po meči, bez mužského potomka. Posledným grófom z tohto rodu bol Krištof II. (1520-1543), ktorý bol pohárnikom, staral sa o víno, rakúskeho vojvodu Maximiliána. Po vymretí tohto rodu sa zmienky o pezinskom baníctve vyskytujú až v 2. polovici 18. storočia. Banský poriadok Maximiliána II. z roku 1573, v kapitole XXXIX, §15 vymenúva všetky uhorské bane, no Pezinok sa už ako banské mesto medzi nimi neuvádza. V 16. storočí mali mnohé banské mestá výrobné problémy. Najväčšie starosti spôsobovali banské vody. Pezinok sa začal zaoberať viac remeselnou výrobou, najmä výrobou súkna, ako ťažbou (podobný vývoj nastal aj v stredoslovenských banských mestách).

V roku 1774 obdržal Jozef Entzler, banský podnikateľ vo výslužbe z Gelnice, oprávnenie, na dolovanie drahých kovov, najmä zlata v Malých Karpatoch. Od banského súdu v Novej Bani dostal oprávnenie na ťažbu všetkých kovov v pezinskom Starom Meste (Altstadt). Pre tento účel zriadil banské ťažiarstvo (montangewerkschaft) „Spojené ťažiarstvo staromestskej sv. Marianna, Terézia, Trojkráľovej, Jozef, Barbora a Kristína štôlne“, so 128 a neskôr 150 banskými podielmi (kuxami). Ťažba zlata v Pezinku bola zo začiatku veľmi úspešná. J. M. Korabinsky spomínal na toto obdobie: „Pred niekoľkými rokmi v okolí, bola otvorená baňa obsahujúca zlato. Nachádza sa tu aj antimón. Doteraz to vynieslo tržbu vo výške 30 000fl. Zlato je svojou rýdzosťou hodnotené ako arabské zlato. Pán Enzler svojho času nechal vybudovať cez kopec chodník, aby sa pohodlnejšie mohol dostať k cennostiam. Súčasne nechal založiť jazierko aby mohol stroje v tovární držať v dobrej forme a v pohybe.“ Zlatonosné ložiská v Malých Karpatoch začali priťahovať banských podnikateľov. Viedenský dvor to podporoval aj zriadením samostatnej bansko-súdnej administrácie v Pezinku 19. decembra 1777, zmenenej v roku 1778 na riadny banský súd pre oblasť západného Slovenska až do roku 1856. Ťažba v Pezinku začala postupne upadať. Situáciu vtedy využil Jozef Németh, cis. kráľ. dvorský radca, ktorý sústredil vo svojich rukách 2/3 všetkých banských podielov a stal sa tak hlavným banským podnikateľom (Hauptgewerke), a súčasne riaditeľom banského ťažiarstva „Mariana, Terézia a Jozef štôlne“ (ďalej len MTJ). V roku 1821 požiadalo o údel nové ťažiarstvo „sv.Michal a Nová Marianna štôlňa“, založené v roku 1800. Za 18 mesiacov sa tu vyťažilo 20,75 kg zlata, ktoré bolo svojou kvalitou prirovnané ku zlatu arabskému.