< Previous10 oblasť. Správy o rudných ložiskách na celom území Uhorského kráľovstva začala v druhej polovici 16. storočia systematicky zhromažďovať a vyhodnocovať Dolnorakúska komora vo Viedni, keďže habsburská finančná a banská správa sa v tom období ešte len konštituovala. Ťažiari Tomáš Fürdersnen a Tomáš Pauer v roku 1558 požiadali rakúsku komorskú správu o podporu pri plánovanom banskom podnikaní na panstvách Svätý Jur a Pezinok, ako aj na ďalších miestach v oblasti, a to aj na území patriacom Fuggerovcom. Zmienili sa o potrebe výstavby stúp a premývacích zariadení na rudu, a preto sa obrátili na erár so žiadosťou, aby komora vydala nariadenie miestnym zemepánom, ktorým by sa mohli preukázať pri realizácii svojich podnikateľských zámerov. Dolnorakúska komora vo Viedni sa 12. júla 1558 obrátila na panovníka Ferdinanda I., aby rozhodol v tejto veci buď v prospech Fürdersnena a Pauera, alebo o odstúpení ich žiadosti na ďalšie konanie Uhorskej komore. 17 O výslednom rozhodnutí panovníka však nemáme žiadne poznatky. Na jeseň 1558 podal žiadosť o banské oprávnenia v oblasti Kuchyne (in Khucher pirg) modranský farár Lienhart Steinmetz vo svojom mene i v mene svojich spoločníkov Dolnorakúskej komore vo Viedni. Bane – pravdepodobne na drahé kovy, i keď predmet dobývania nie je menovite spomenutý – sa nachádzali na Plaveckom panstve, ktoré v tom čase vlastnili Fuggerovci. Keďže v regióne nebol ustanovený žiaden banský majster, Steinmetz sa obrátil na učtáreň Dolnorakúskej komory, aby potvrdila jeho banské oprávnenie v oblasti Kuchyne. Žiadosť mal podľa 17 Österreichisches Staatsarchiv Wien (ďalej len ÖStA), Finanz- und Hofkammerarchiv – Alte Hofkammer (ďalej len FHKA AHK), Vermischte ungarische Gegenstände (ďalej len VUG), rote Nr. 18/A, fol. 73r – 73v. 11 modranského farára vybaviť komorský radca Fridrich Lueffen, ktorý bol údajne znalý problematiky baníctva. 18 Následne, 29. októbra 1558, začala Dolnorakúska komora vo veci konať a začiatkom decembra 1558 sa tejto agendy ujal aj menovaný Fridrich Lueffen von Grueb, ktorý navrhol, aby modranským ťažiarom boli udelené banské miery podľa ich požiadaviek a podľa platného banského práva. 19 List modranského farára Lienharta Steinmetza, ktorým v roku 1558 požiadal o udelenie banských oprávnení pri Kuchyni (Österreichisches Staatsarchiv Wien, Finanz- und Hofkammerarchiv) 18 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 81r – 82r. 19 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 80r. 12 Avšak, práve v súvislosti s udelením spomínaných banských mier modranským ťažiarom, nastal delikátny právny problém. Neskoršie platný Maximiliánov banský poriadok nebol v tom čase ešte schválený a uvedený do praxe, preto F. Lueffen vyhotovil aj písomné stanovisko k tomuto problému, v ktorom prezentoval svoj právny názor, a predložil ho prezidentovi Dolnorakúskej komory vo Viedni. Podľa F. Lueffena v prípade, ak banské miery nemohol udeliť banský majster alebo sudca, pripadla táto kompetencia do právomoci panovníka, ktorý o tom mal vydať príslušnú listinu (Lehnbrieff). Prepôžičku získal ťažiar, ktorý hlavným banským dielom – štôlňou nafáral nálezisko nerastov, čo mal na mieste osobne preveriť poverený banský sudca. V prípade razenia vertikálneho banského diela sa oprávnenie vzťahovalo na šachtu v hĺbke. Z uvedených dôvodov, keďže na fuggerovskom Plaveckom panstve nepôsobil žiaden banský sudca, mal prepôžičku pre modranských ťažiarov udeliť cisársky dvor vo Viedni, o čom mala byť upovedomená aj Uhorská komora. Do budúcnosti však F. Lueffen odporúčal poveriť touto kompetenciou určitého uhorského banského majstra a iných úradníkov. 20 Zdá sa, že Lueffenove návrhy sa aj zrealizovali, keďže žiadosť o prepôžičku pri Kuchyni bola predložená kráľovi Ferdinandovi I., ako aj Uhorskej komore. 21 Pokusy o banské podnikanie, resp. prospekciu rúd sa uskutočnili aj v oblasti Pajštúna, kde v septembri 1561 požiadal o udelenie prepôžičky na striebornú baňu istý Michael Pranthofer. Túto žiadosť Dolnorakúska komora odoslala na vybavenie Uhorskej komore. 22 20 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 78r – 79r. 21 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 84r – 85r. 22 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 93r. 13 Na jar roka 1565 sa obrátili na Uhorskú komoru v Prešporku traja ťažiari – Hans Schätzl, Florián Fischer a Peter Zeider, ktorý rok predtým začali s banskými prácami v Pezinku a okolí. V máji 1565 si dokonca nechali u viedenského mincovného vardajna Tomáša Handla vykonať skúšku kovnatosti dobývanej rudy, podľa ktorej jeden cent rudy (56,12 kg) obsahoval tri kventlíky striebra (1 kventlík = 4,38 g). 23 V tejto súvislosti žiadali panovníka o udelenie banských mier na panstvách grófa Ecka Salma von Neuburg (†1574), ktorý okrem toho, že sa stal zemepánom Svätojurského i Pezinského panstva, bol hradným kapitánom v Prešporku a vrchným kapitánom v Rábe (maď. Győr) a bojoval vo vojne s Osmanmi. 24 Banské práce vykonávali traja vyššie menovaní ťažiari na Plaveckom panstve pri hranici chotárov medzi Pernekom a Kuchyňou na vrchu sv. Michala smerom na juh, na Pajštúnskom panstve pri Stupave na tzv. Čiernej hore smerom na východ, ďalej v údolí pri Pezinku na „Sun Seitten“ a v údolí „Maygraben“ pri Svätom Jure smerom na sever, ako aj na Uhliarskom vrchu pri rozmedzí pezinského chotára a Plaveckého panstva. Všetky hlavné banské diela mali byť vymedzené banskými mierami na povrchu i v podzemí tak, aby sa v budúcnosti predišlo akýmkoľvek sporom. 25 Uhorská komora odstúpila v júni 1565 Schätzlovu, Fischerovu a Zeiderovu žiadosť na vybavenie Dolnorakúskej komore vo Viedni a 15. júna 1565 k nej zaujal vo Viedni stanovisko banský majster Georg Singer. Podľa jeho vyjadrenia k zaslanej vzorke rudy sa túto neoplatilo dobývať kvôli kýzu (pyritu/chalkopyritu) a striebru, 23 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 163r – 165v. 24 Biographisches Lexikon des Kaiserthums Oesterreich 28. Wien : Verlag der k. k. Hof- und Staatsdruckerei, 1874, s. 138. 25 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 168r – 169r. 14 ale kvôli obsahu medi, ktorý mal dosahovať približne 15 funtov na jeden cent. Tak bolo možné podľa banského majstra pokračovať v ťažbe s dobrými výsledkami. V zmysle nového uhorského banského poriadku podľa jeho stanoviska pripadali na jedno nálezisko štyri banské miery. 26 Následne, 20. júna 1565 vo Viedni na základe zmienených odporúčaní vydal cisár Maximilián II. pre spomínaných troch ťažiarov privilégium a banské oprávnenie, vzťahujúce sa na ich bane na panstvách Pezinok, Svätý Jur, Stupava a na Plaveckom panstve. 27 Pritom mali postupovať v zmysle nového banského poriadku, ktorý sa neskôr stal známy ako Maximiliánov banský poriadok. 28 Potrebu uplatnenia tohto poriadku v praxi na uvedených panstvách krátko potom, 27. júna 1565, zdôraznil vo svojom stanovisku aj viedenský komorský radca Fridrich Lueffen. Za dôležité pokladal, aby zemepáni nebránili v predaji dreva z lesov na panstvách týmto ťažiarom a nebrzdili tak rozvoj banského podnikania. 29 Ako sa ďalej vyvíjalo podnikanie Schätzla, Fischera a Zeidera, nie je známe. V septembri 1574 podal gróf Július Salm – Neuburg (1531 – 1595) celkovo až tri žiadosti panovníkovi a prezidentovi Dolnorakúskej komory vo Viedni o oslobodenie od akýchkoľvek dávok a povinností z banského podnikania na panstvách Pajštún, Pezinok a Tematín, ktoré sa nachádzali vtedy v jeho vlastníctve alebo vo vlastníctve jeho dcéry. Uvedené oslobodenie na 16 rokov, minimálne však na 10 rokov, sa nemalo 26 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 161r – 161v. 27 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 160r – 160v. 28 Pozri tiež MICHALENKOVÁ, Eva. K historickej genéze zavádzania banského poriadku Maximiliána II. z roku 1571. In Právněhistorické studie, 1990, roč. 31, s. 87 – 109. 29 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 170r. 15 týkať len odvádzania urbury, ale aj povinnej zámeny vyprodukovaných drahých kovov. Gróf J. Salm – Neuburg pritom argumentoval vysokými nákladmi na banskú činnosť, nízkymi výnosmi panstva Pajštún, ktoré nepresiahli viac než 500 zlatých ročne, ako aj prípadnou zamestnanosťou, ak by prevádzka baní bola úspešná. Odvolával sa pritom aj na Imricha Forgácha, ktorému údajne bola už podobná výsada udelená pre územie jeho panstiev. 30 Dolnorakúska komora vo Viedni následne začiatkom októbra 1574 odstúpila túto žiadosť panovníkovi a ten mal vo veci neskôr rozhodnúť. 31 Podobnú žiadosť podali traja ťažiari – Ján Jordanus „a monte Jordano“ (von Jordansberg), Mikuláš Schuman a Anton Uttendorffer – na jeseň 1576 z dôvodu, aby im bola na šesť rokov odpustená urbura (kráľovská daň z ťažby drahých kovov alebo medi) z baní na panstvách Svätý Jur a Pezinok. Uhorská komora v Prešporku odstúpila 7. novembra 1576 žiadosť uvedených ťažiarov na prerokovanie Dolnorakúskej komore vo Viedni a panovníkovi. 32 V tejto súvislosti sa objavil opäť aj odpis privilégia Maximiliána II. pre Imricha Forgácha, ktorý mohol na svojich panstvách neobmedzene vyhľadávať a dobývať drahé i farebné kovy a rovnako užívať všetky výnosy z banského podnikania s odpustením kráľovských dávok po dobu troch rokov. 33 Spomínaný Ján Jordanus bol administrátorom Soľného úradu vo 30 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 274r – 279v. 31 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 272r – 274r. 32 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 284r – 286r. 33 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 287r – 287v. 16 Viedni, preto možno predpokladať, že aj jeho spoločníci pochádzali z rakúskych krajín. 34 Isté je, že J. Jordanus sa v Pezinku angažoval aj v nasledujúcich rokoch. Titulný list Maximiliánovho banského poriadku vydaného v roku 1703 34 BIRK, Ernst. Materialien zur Topographie der Stadt Wien in den Jahren 1563 bis 1587. In Berichte und Mittheilungen des Alterthums-Vereines zu Wien, 1866, roč. 10, s. 129. 17 Koncom roka 1583 sa na cisára obrátil so žiadosťou o vydanie privilégia na slobodné kutanie a dobývanie kovov, ako aj o odpustenie urbury i všetkých mýtnych a colných poplatkov na obdobie 10 rokov ťažiar a alchymista Florián Daniel Koschwitz, ktorý vyzdvihol zásluhy svojich predkov v cisárskych službách a snahu prispieť k hospodárskemu pozdvihnutiu krajiny banským podnikaním. Sám údajne investoval nemálo prostriedkov do banského podnikania v Uhorsku a okrem toho žiadal cisára o podporu uhorských baníkov v boji proti „dedičnému nepriateľovi kresťanstva“, čím myslel vojnu s Osmanskou ríšou. Koschwitz sa usiloval dobývať v olovených baniach v Čavoji pri Nemeckom Pravne, ako aj v drahokovných baniach vo Svätom Jure a Pezinku. 35 F. D. Koschwitz predložil spolu so žiadosťou aj podporné stanoviská od jednotlivých zemepánov, ktorí mu umožnili dobývať rudy na svojich panstvách. Takéto povolenie mu v novembri 1580 vystavili Ján, Štefan a Andrej Bošanskí z Veľkých Bošian pre olovené bane v Čavoji na ich panstve. 36 Banské oprávnenie na tri šachty (Neudra, Thomas a Gabel) v Čavoji 26. novembra 1580 Koschwitzovi vydal kremnický banský majster Andrej Nitzsch. 37 Na prevádzku baní v oblasti Svätého Jura a Pezinka Koschwitza splnomocnil 18. októbra 1581 vo Viedni už zmieňovaný Ján Jordanus, čím zrejme rezignoval na ďalšie vlastné podnikateľské aktivity v malokarpatskej oblasti. 38 Aj Bernard II. Thurzo ako zemepán Bojnického panstva 35 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 351r – 358r. 36 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 352r. 37 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 353r. 38 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 354r. 18 vystavil 21. septembra 1581 pre Koschwitza povolenie na banské podnikanie v oblasti Nitrianskeho Pravna. 39 Rezolúcia cisára Rudolfa II. z 24. mája 1585 o oslobodení Floriána Daniela Koschwitza od mýtnych poplatkov a daní v súvislosti s jeho banským podnikaním v Uhorsku (Österreichisches Staatsarchiv Wien, Finanz- und Hofkammerarchiv) Vyššie spomínaná žiadosť sa skutočne dostala až k cisárovi Rudolfovi II., ktorý sa 3. januára 1584 mandátom z Prahy obrátil na svojho mladšieho brata Ernsta (1553 – 1595), rakúskeho arcivojvodu, a ten mal Rudolfovi predložiť svoje stanovisko ku 39 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 356r – 356v. 19 Koschwitzovej žiadosti. 40 Táto úloha zrejme súvisela s Ernstovou funkciou dolnorakúskeho miestodržiteľa. Ako však vyplýva z priloženého konceptu, ale aj záverečnej správy komorských radcov, bolo možné schváliť predmetnú žiadosť iba pod podmienkou, že všetky vyťažené drahé kovy bude Koschwitzovo ťažiarstvo zamieňať v kremnickej Mincovnej komore a vyťaženú meď v banskobystrickej komore. 41 Dolnorakúska komora vo Viedni sa tak stotožnila s posudkom popredných úradníkov a banských odborníkov z dolnouhorských (stredoslovenských) banských miest, ktorí na žiadosť vrchného banského majstra v Rakúsku Marka Giengera z mája 1584 vypracovali posudok na Koschwitzovu žiadosť. 42 K tomu došlo v priebehu roka 1584, pričom posudok bol dokončený 9. marca 1585 na pôde Banskej komory v Banskej Bystrici. Autori posudku – správca banskobystrickej Banskej komory Wilhelm Ygl von Volderthum, kremnický komorský podgróf Wolfgang Roll a štiavnický komorský podgróf Wilhelm Scheuchenstuhl – patrili v tomto období k špičkovým montánnym expertom v službách Habsburgovcov a riadili celú banskú správu v dolnouhorskej (stredoslovenskej) banskej oblasti. 43 Títo úradníci sa v posudku pre Dolnorakúsku komoru vo Viedni vyjadrili v zmysle 41. článku Maximiliánovho banského poriadku a výnosov viacerých krajinských snemov, podľa ktorých bol vývoz nezmincovaných drahých kovov z Uhorska prísne zakázaný. Spomenuli takisto privilégium pre J. 40 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 362r – 362v. 41 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 363r – 365r. 42 ÖStA, FHKA AHK, VUG, rote Nr. 18/A, fol. 341r – 345v. 43 Pozri tiež FEDERMAYER, Frederik. Wappenbuch R. J. Helmersa – prameň k heraldickému výskumu ranonovovekých spoločenských elít stredoslovenských banských miest. In Montánna história, 2017 – 2018, roč. 10, s. 26 – 27. Next >