1 Malokarpatské baníctvo do konca 16. storočia Mgr. Miroslav Lacko, PhD. 2 Obsah Úvod ........................................................................................................................................ 3 Malokarpatské baníctvo v stredoveku ............................................................................... 4 Malokarpatské baníctvo v druhej polovici 16. storočia ................................................... 9 Záver ...................................................................................................................................... 27 3 Úvod Malokarpatská oblasť sa medzi montánnymi expertmi a geológmi stala známou vďaka drahokovnému a antimónovému zrudneniu, ako aj vďaka ložiskám pyritu, a to najmä v oblasti Pezinka, Limbachu, Modry, Perneka a v malej miere aj v niektorých iných lokalitách v predmetnom regióne. V stredoveku boli predmetom dobývania najmä zlatonosné mineralizácie v blízkosti Pezinka a Limbachu v Slnečnom údolí v lokalite tzv. „Starého mesta“ (nem. Altstadt), kde zlato tvorilo pozorovateľné zrná alebo pliešky. Uvedené zrudnenie objavili stredovekí prospektori pravdepodobne protiprúdovým ryžovaním tohto drahého kovu na Staromestskom (Limbašskom) potoku. 1 I keď stredoveká banícka aktivita v pezinskom banskom revíre bola v doterajšej literatúre známa, predpokladalo sa, že po polovici 16. storočia tunajšie banské podnikanie celkom zaniklo a k jeho obnove došlo až v druhej polovici 18. storočia. Viacerí autori argumentovali tvrdením, že ani v Maximiliánovom banskom poriadku z roku 1573 sa už Pezinok medzi banskými mestami nespomína. 2 1 Viac o tom ANDRÁŠ, Peter – UHER, Pavel – STANKOVIČ, Jozef – KOTULOVÁ, Júlia. Mineralogická a geochemická charakteristika mineralizácie v štôlni Ernest v Limbachu (Malé Karpaty). In Mineralia Slovaca [Príspevky z konferencie Zlato na Slovensku, Banská Štiavnica, 15. – 18. júna 1999], 1999, roč. 31, č. 3 – 4, s. 283 – 290. 2 Na takéto tvrdenie sa odvolávajú viaceré publikácie, ako napr. POLÁK, Stanislav. Príspevok k dejinám ťažby zlata na Slovensku III. Staré zlaté bane na „Starom meste“ pri Pezinku, okr. Bratislava – vidiek. In Zborník Slovenského banského múzea, 1970, roč. 6, s. 77 – 78; príp. DUBOVSKÝ, Ján – ŽUDEL, Juraj et al. Dejiny Pezinka. Bratislava : Obzor, 1982, s. 68 – 71. Ale uvedenú informáciu nemôžeme pokladať za smerodajnú, pretože v uvedenými autormi citovanom slovenskom preklade samotného banského poriadku Maximiliána II. sa výslovne uvádza: „A ponevadž v našem království uherskem v Kremnicí, v Nemeckej Lupči, na Vojtzi neb na Bocí, Veniskej, Jarabej, tež na jiných mistech zlatnie bane jse nachodia,“ – publikoval RATKOŠ, Peter. Príspevok k dejinám banského práva a baníctva na Slovensku. 4 Tieto predčasné závery však vyvracajú novoobjavené pramene k dejinám malokarpatského baníctva z druhej polovice 16. storočia vo fondoch Rakúskeho štátneho archívu vo Viedni, ktoré boli dosiaľ odbornej verejnosti celkom neznáme. Predložená štúdia ich tak po prvý raz prezentuje komplexne v celkovom historickom kontexte. Hoci žiadna zo zachovaných správ neobsahuje dáta, aká výnosná alebo rozsiahla bola samotná ťažba, môžeme sa len domnievať, že vyhľadávané a dobývané boli pravdepodobne podpovrchové drahokovné zrudnenia. Vtedajší baníci rozpojovali horninu výlučne kladivkom a želiezkom, čo bola pomerne pomalá technika s ohľadom na rýchlosť exploatačných prác po zavedení rozpojovania strelným prachom v 17. storočí. Malokarpatské baníctvo v stredoveku Najstaršie písomné zmienky o banskej činnosti v Pezinku a okolí pochádzajú z obdobia vlády Anjouovcov, konkrétne z prvej polovice 14. storočia, keď na území dnešného Slovenska vrcholila prvá písomne zachytená konjunktúra baníctva a metalurgie. Uhorský kráľ Karol I. Róbert z Anjou (1288 – 1342) zrealizoval v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 14. storočia celý rad reforiem s cieľom stabilizovať uhorský menový systém a zabezpečiť výkon regálnych práv. Jednu z týchto reforiem predstavovalo aj zavedenie tzv. zemepanskej banskej slobody od roku 1327, vďaka Bratislava : SAVU, 1951, s. 140 – teda v banskom poriadku neboli vymenované všetky lokality, ale spomínajú sa aj iné, bližšie nekonkretizované miesta, kde sa ťažilo zlato. 5 ktorej sa zemepáni už po objavení rudných ložísk nemuseli zriecť daného územia v prospech panovníka, ale stačilo, ak pri ťažbe a výrobe drahých kovov odvádzali panovníkovi kráľovskú daň – tzv. urburu. V stredoveku išlo spravidla o jednu osminu alebo jednu desatinu týždennej produkcie. 3 Vlastníctvo zemepánov tak zostávalo nedotknuté, pričom aj táto Karolova reforma prispela k rozmachu banského podnikania v Uhorskom kráľovstve. O stredovekom rudnom baníctve na Starom meste v Slnečnom údolí sa objavujú prvé písomné zmienky už v roku 1339, keď uhorský kráľ Karol I. Róbert udelil 25. júna 1339 Pánom zo Svätého Jura a Pezinka – bratom Sebešovi a Petrovi – spomínanú zemepanskú banskú slobodu. Vyhovel tak žiadosti spomínaných pánov a títo mohli v oblasti Pezinka a Svätého Jura slobodne kutať a dobývať zlato, striebro a iné kovy, pričom museli odvádzať kráľovskú urburu. Vtedy už muselo pezinské zlaté baníctvo existovať, pretože podľa uvedenej listiny podobné podmienky exploatácie kráľ stanovil už skôr magistrovi Móricovi. 4 Páni zo Svätého Jura a Pezinka sa tak následne dostali do sporu s baníkmi z dnes už zaniknutej osady Myr a správcom kráľovských baní pri tejto osade Konušom, podľa ktorého boli pezinské bane výlučne kráľovským majetkom na území prislúchajúcemu k osade Myr. Hranice medzi kráľovským majetkom a územím Pánov zo Svätého Jura a Pezinka mala posúdiť a jednoznačne určiť kráľovská komisia 3 PAULINYI, Oszkár. Die anfänglichen Formen des Unternehmens im Edelerzbergbau zur Zeit des Feudalismus – II. Teil. In Acta Historica Academiae Scientiarum Hungaricae, 1966, roč. 12, č. 3 – 4, s. 275. 4 WENZEL, Gusztáv. Magyarország bányászatának kritikai története. Budapest : Magyar Tudományi Akadémia Könyvkiadó-hivatala, 1880, s. 319 – 320. 6 vyslaná Karolom I. Róbertom v júli 1339. 5 Napokon, ešte koncom roka 1339 samotný panovník dal za pravdu Pánom zo Svätého Jura a Pezinka a Sebešovi potvrdil aj vlastníctvo mlynu na Limbašskom potoku predtým poškodeného Konušovými poddanými. 6 Hraničným medzníkom medzi kráľovskou baníckou osadou Myr a zrejme ešte staršou osadou Sumberg, ktorá vznikla na majetkoch Pánov zo Svätého Jura a Pezinka, sa stal Limbašský potok. Prvá písomná zmienka o Sumbergu pochádza z roku 1287, keď sa spomína ako osada. Vznikla pravdepodobne medzi rokmi 1256 až 1287, keďže v roku 1256 pri popise chotárnych hraníc Pezinka ešte o nej nenájdeme zmienku, čo nasvedčuje tomu, že osídlenie na Sumbergu ešte neexistovalo. Názov zaniknutej dediny – Sonnenberg (v preklade „Slnečný vrch“) podľa názoru J. Žudela dokazuje, že išlo o oblasť s priaznivými podmienkami pre pestovanie viniča a rozmach vinohradníctva. Sumberg sa nachádzal severozápadne od neskoršej dediny Cajla a jeho polohu údajne označuje socha svätca z roku 1622. 7 Názory na lokalizáciu osady Myr sa v doterajšej literatúre značne rozchádzajú. Niektorí bádatelia ju situujú do chotára súčasnej obce Grinava (dnes časť Pezinka), resp. ju s Grinavou priamo stotožňujú. 8 Do chotára Grinavy ju najnovšie lokalizuje aj D. Gahér, podľa ktorého sa Myr nachádzal na Limbašskom potoku v grinavskom 5 WENZEL, Magyarország, ref. 4, s. 320 – 321. 6 DUBOVSKÝ, Ján – ŽUDEL, Juraj et al. Dejiny Pezinka. Bratislava : Obzor, 1982, s. 68. WENZEL, Magyarország, ref. 4, s. 323 – 324. 7 Podrobne o tom DUBOVSKÝ – ŽUDEL, Dejiny Pezinka, ref. 6, s. 197 – 199. 8 Pozri napr. DUBOVSKÝ, Ján. Pezinské zlaté baníctvo v 14. až 19. storočí. In Banské mestá na Slovensku. Zborník príspevkov zo sympózia o banských mestách na Slovensku, ktoré usporiadala Sekcia pre dejiny miest Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV v spolupráci so Štátnym ústredným banským archívom v Banskej Štiavnici a so Štátnym okresným archívom v Žiari nad Hronom 26. – 28. mája 1987 na Počúvadle. Zost. Richard Marsina. Martin : Osveta, 1990, s. 183. 7 chotári a grinavský Kostol sv. Žigmunda, pôvodne románsku stavbu zo začiatku 13. storočia, pokladá za cirkevné centrum baníckej osady Myr. Samotná Grinava totiž podľa D. Gahéra ešte v tridsiatych rokoch 14. storočia neexistovala. 9 Iní autori lokalizujú Myr aj v súvislosti s nálezom dvoch strieborných rakúskych fenigov zo 14. storočia do oblasti dnešnej rekreačnej oblasti v Slnečnom údolí. Indície o tom by mali poskytovať aj rôzne lokálne názvy (už spomínané „Staré mesto“, či názvy „Pri oltári“ a „Pod oltárom“). 10 V rokoch 2003 až 2004 sa podarilo v rekreačnej oblasti Slnečného údolia objaviť dva rakúske fenigy razené medzi rokmi 1325 až 1360, ktoré spolu s ďalšími archeologickými nálezmi (úlomky keramiky a časti mlynských žarnovov) jednoznačne dokladajú osídľovanie predmetnej lokality pravdepodobne prospektormi z rakúskych krajín. 11 Napriek nejednoznačnosti písomných prameňov sa treba prikloniť k názoru, že banícka osada Myr sa skutočne nachádzala na mieste dnešnej chatovej oblasti v Slnečnom údolí pri Limbachu, a to na základe nespochybniteľných analógií z iných stredovekých banských revírov v strednej Európe, v ktorých sa banícke osady nachádzali vždy v bezprostrednej blízkosti exploatovaných rudných ložísk. 12 Je preto nelogické sa domnievať, že by prospektori 9 Viac o tom GAHÉR, Daniel – GAHÉROVÁ, Helena. V znamení hviezdy : Grófi zo Svätého Jura a Pezinka. Pezinok : Mestské múzeum, 2021, s. 46. 10 WITTGRÚBER, Peter. Pokus o lokalizáciu banskej osady Mhyr vo svetle nových archeologických a archívnych poznatkov. In Spravodaj Banského výskumu [Referáty zo seminára Z histórie malokarpatského baníctva, Pezinok 24. a 25. jún 2004], 2004, roč. 44, č. 2 – 4, s. 35 – 38. 11 Podrobnejšie o tom HUNKA, Ján – BUDAJ, Marek. Dve výnimočné rakúske mince zo 14. storočia z Pezinka. In Spravodaj Banského výskumu [Referáty zo seminára Z histórie malokarpatského baníctva, Pezinok 24. a 25. jún 2004], 2004, roč. 44, č. 2 – 4, s. 39 – 41. 12 Analyzovať rozsiahlu montánno-archeologickú literatúru z Nemecka, Česka, Poľska, Rakúska, či Slovenska s takýmito analógiami nie je cieľom tohto príspevku. 8 a baníci z oblasti dnešnej Grinavy v stredovekých podmienkach dochádzali denne do horskej oblasti so zlatonosným zrudnením za prácou. Naopak, istotne sa spomínaní stredovekí prospektori usadili v blízkosti samotného ložiska, na ktorom prebiehala ťažba i úprava rudy a pri blízkom vodnom toku aj jej zhutňovanie. Spory medzi správcom kráľovskej baníckej osady Myr Konušom na jednej strane a Pánmi zo Svätého Jura a Pezinka – Sebešom a Petrom – na druhej strane pretrvali až do roku 1343. Počas nich došlo aj k násilnostiam zo strany Konuša, ktorý zranil mýtnika v službách pezinského grófa Sebeša. Pezinskí grófi totiž vyberali mýto na cestách ku kráľovskej osade Myr a výška mýtnych poplatkov sa takisto stala predmetom sporu. Obdobie sporov skončilo v roku 1343 tak, že kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou daroval pôvodne kráľovskú banícku osadu Myr pezinským grófom spolu s ďalšími majetkami. 13 Ľudovít I. takisto pezinským grófom potvrdil banské slobody v roku 1365 a v roku 1369 ich oslobodil aj od odvádzania kráľovskej dane z banskej produkcie – urbury, a to s cieľom, aby populačne i ekonomicky mohli pozdvihnúť dedinu Sumberg. 14 Banská činnosť v oblasti Pezinka teda evidentne pokračovala aj za vlády Ľudovíta I. V 14. storočí už prebiehala prospekcia drahých kovov aj v Perneku, keď v novembri 1394 farár Mikuláš zo Šoprona dostal od Stibora zo Stiboríc súhlas na vykonávanie kutacích prác na zlato i striebro, o čom Stibor informoval svojho brata Andreja a jeho kastelána na Plaveckom hrade, ako aj obyvateľov Perneka. Menovaní 13 Detailnejšie o tom aj so signatúrami listinných prameňov GAHÉR – GAHÉROVÁ, V znamení hviezdy, ref. 9, s. 48 – 49. 14 WENZEL, Magyarország, ref. 4, s. 321 – 324. DUBOVSKÝ, Pezinské zlaté baníctvo, ref. 8, s. 183. Banské slobody neskôr, vo februári 1537, potvrdil pezinským grófom aj Ferdinand I. Habsburský. 9 mali byť Mikulášovi pri prospekcii drahých kovov nápomocní. 15 S akými výsledkami sa uskutočnil uvedený zámer v Perneku nie je známe. Malokarpatské baníctvo v druhej polovici 16. storočia Po integrácii Uhorska do Habsburskej monarchie po roku 1526 začala nová éra aj pre banské podnikanie, a to napriek tomu, že pod habsburskou správou sa ocitla iba severná časť kráľovstva, výrazne okliešteného vojenskou prítomnosťou Osmanskej ríše. Avšak práve v spomenutej severnej časti kráľovstva – na území dnešného Slovenska – sa nachádzali dve mimoriadne významné banské oblasti: tzv. dolnouhorská (z viedenskej perspektívy) v oblasti dnešného stredného Slovenska a tzv. hornouhorská, ktorou sa označovala spišsko-gemerská banská oblasť. V súvislosti so stabilizáciou politických a vojnových pomerov v habsburskom Uhorsku nastala od polovice 16. storočia pozoruhodná konjunktúra banského podnikania v hlavných produkčných centrách tak v banskobystrickej, či banskoštiavnickej, ako aj v spišsko-gemerskej banskej oblasti. 16 Naň nadväzovali prospekčné a ťažobné aktivity aj v okrajových banských revíroch mimo uvedených hlavných produkčných centier, pričom výnimkou nebola ani malokarpatská banská 15 DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Rytier a jeho kráľ : Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Sonda do života stredovekého uhorského šľachtica s osobitným zreteľom na územie Slovenska. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 2003, s. 120. Regest listiny bol publikovaný v edícii Zsigmondkori oklevéltár 1 (1387 – 1399). Ed. Elemér Mályusz. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1951, s. 406, č. 3713. 16 Pozri napr. LACKO, Miroslav. Protoglobalisierung im oberungarischen Metallhandel: Göllnitzer Bergbaurevier im ‚langen‘ 16. Jahrhundert. In Montánna história, 2017 – 2018, roč. 10, s. 34 – 89. Next >